Predstavte si, že máte 15 alebo 16 rokov. S dvoma kamarátmi sa začnete baviť s bezdomovcom v jeho outdoorovom príbytku. Po pár pivách sa začnete nudiť a začnete doňho zapárať. A zrazu dostanete chuť si udrieť. A kopnúť. A tak si udriete a kopnete. Veľa veľa krát. Ale traja proti jednému nie je žiadna výhoda. A tak si zoberiete na pomoc kovovú trúbku a bejzbolovú pálku. A bijete a bijete. Hádžete doňho kamene a tehly. Po chvíli ste si nie istý, či dotyčný ešte žije. A tak ho začnete rezať nožíkom. Potom sa vyseriete a vlastné hovno mu rozmažete po tvári. Na záver mu hlavu zakvačíte do grilu, zakryjete igelitom a budete dúfať, že ho zožerú zvieratá. A potom sa začnete chváliť po celom meste, čo ste urobili.

Veď to nebol človek.

Bol to bezdomovec.

Najprv bezdomovec a až potom človek.

Toto predsa nemôže byť pravda.

Ale je.

Hovorí sa tomu „športová vražda“.

A ich počet sa každoročne zvyšuje. 

Prečo sa hovorí, že sa ľudia k sebe správajú ako zvieratá?

Link. Link. Link. Link. Link.