reklama

Labradorské zápisky alebo cesta do krátera a späť. Časť prvá.

Pri pohľade na zábery mesiaca alebo Marsu udrie každému do očí množstvo kráterov. Nie každý ale vie, že Zem by dnes vyzerala tak isto, zjazvená krátermi, keby na nej neexistoval život a voda. Krátery na Zemi teda existujú, ale život - ľudia, rastliny, baktérie, lišajníky a prítomnosť vody výrazne napomáhajú erózii, ktorá tieto takmer dokonalé kruhové štruktúry vymazáva z povrchu zemského. Do dnešného dňa však existuje niekoľko rozoznateľných štruktúr ako napríklad Meteor Crater v Arizone, Ries v Nemecku alebo Manicouagan v Kanade. Práve posledne menovaný impaktný kráter sa stal v Máji 2004 cieľom našej terénnej výpravy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Armageddon
Dopad veľkého meteoritu na Zem je schopný sterilizovať jej povrch - á la Armageddon. O tomto by nám mohli porozprávať dinosaury, keby sami nevyhynuli v dôsledku takého impaktu na hranici Druhohôr a Treťohôr (pred ~65 miliónmi rokov). Cieľom tohto terénneho výskumu bolo odobrať vzorky na izotopické dátovanie tohto impaktu, o ktorom sa hypotetizuje, že mohol byť príčinou Triasovo - Jurského masového vyhynutia pred ~206 miliónmi rokov. Kráter Manicouagan už bol niekoľkokrát datovaný na približne 215 milónov rokov, avšak analytická chyba na všetkých vekoch bola príliš veľká aby sa spojenie so spomínaným T-J vyhynutím dala spoľahlivo vylúčiť alebo potvrdiť. Nasledujúci graf ukazuje niekoľko vybraných "výbuchov" - na x-ovej osi je energia výbuchu a na osi y je priemer krátera. Tzar bomb je najväčšia atómová bomba aká bola kedy detonovaná. Kráter z nej by mal približne 1,5 km v priemere. Chicxulub je kráter v Mexiku, ktorý ostal po už spomínanom impakte, čo vyhubil dinosaury - s priemerom približne 200 km. Manicouagan je hneď za ním, so 100 kilometrami. Z tohto obrázku je vidieť ešte jednu zaujímavú skutočnosť ... energia explózie všetkého jadrového arzenálu na svete by bola sotva polovičkou tej čo bola uvoľnená pri Manicouagane.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


Prípravy na cestu
Ideme dvaja: ja a kolega z katedry Andy. Celý výskum - a tým pádom aj táto výprava - je financovaná NASA a jej exobiologickým programom. Plán je jednoduchý, zo Stony Brooku na Long Islande pôjdeme cez Montral a Québec City do 850 míľ vzdialeného mestečka Baie Comeau na severnom brehu Zálivu Sv. Vavrinca. Tam sa otočíme priamo na sever a po Translabrador Highway ďaľších 100 míľ ku kráteru. Tam naládujeme matroš do lietadla - hydroplánu, ktorý nás dopraví napredom vyhliadnutú lokalitu v kráteri. Po pár dňoch v teréne avzorkovaní nás znova vyzvihne a prepraví na novú lokalitu.

Obrázok blogu


Jedným z problémov pohybu v takýchto odľahlých oblastiach je komunikácia. Teraz nemyslím komunikáciu medzi ľuďmi v teréne, ale tú inú ... keď ide naozaj o krk a treba zavolať pomoc. Pri predchádzajúcich výpravách do týchto krajov sa neosvedčil satelitný telefón a tak našou jedinou možnosťou je PLB (Personal Locator Beacon). Aj napriek tomu, že sa používa len v prípadoch krajnej núdze, dodáva nám psychologický pocit bezpečia. PLB funguje nasledovne. Ak sa v teréne dostanete do ohrozenia života, aktivujete PLB, ktorý začne okamžite vysielať SOS signál spolu s údajmi o zemepisnej polohe (GPS), ktoré umožnia Vašu lokalizáciu s presnosťou 100 metrov. Tento signál je prijatý jedným zo satelitov siete COSPAS-SARSAT a následne predaný záchrannej službe krajiny, kde sa nachádzate. Tá potom okamžite vyšle Search & Rescue tím na Vašu záchranu. Ako rýchlo sa k Vám dostanú záleži pochopiteľne od toho kde sa nachádzate. O efektívnosti takejto operácie sme našťastie nemali možnosť presvedčiť sa na vlastnej koži.

Na sever
Deň pred odchodom PLB zaregistrujeme s NOAA a určujeme osoby, ktoré majú byť kontaktované v prípade vyslania SOSsignálu ... Andy píše otcove údaje, ja dávam bratove. Kolegova Toyotaje natrieskaná materiálom, na streche je priviazané kanoe. Terén vkráteri je extrémne náročný na chôdzu a kanoe nám výrazne urýchlipresun na dlhšie vzdialenosti a prepravu vzoriek - jazier je tam neúrekom. Jedna vzorka totižtováži od 50 do 70 kg - a saméééé kamene :-) (Celkovo plánujeme odobrať3-4 vzorky).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


O siedmej ráno vyrážame zo Stony Brooku a za hodinu sme v NYC, tam však až do desiatej sedíme v zápche na Cross Bronx Expressway. Akonáhle prejdeme G. Washington Bridge, diaľnica sa vyčistí a bez problémov sme za šesť hodín na Kanadskej hranici.

Obrázok blogu


Naše auto a cieľ cesty budí záujem a tak sa na colnici zdržíme dlhšie kvôli otázkam zvedavých colníkov. Ďaľšia hodinka a je tu Montréal - zahalený v stúpajúcej večernej hmle. Chceme prespať až v Québec City čo sú ďaľšie 4 hodiny jazdy a tak sa nezastavujeme. Do hotela prichádzame tesne pred polnocou a po niekoľkých hodinách spánku sme zase na ceste. Motáme sa úzkymi cestičkami po severnom brehu Zálivu Sv. Vavrinca, prechádzame malebnými mestečkami na strmých útesoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Obrázok blogu


Pri mestečku Tadoussac prekračujeme kompou záliv Baie Ste. Catherine a po deviatich hodinách prichádzame do Baie Comeau. Tu začína cesta číslo 389 - Translabrador Highway.

Obrázok blogu


Aj napriek honosnému názvu je Translabrador Highway len štandardnou cestou druhej triedy. Najväčším nebezpečenstvom na nej sú zvieratá, najmä vysoká zver (jelene, losy) a dikobrazy. No a celkom pochopiteľne - kamióny s drevom. Títo maniaci si to valia osemdesiatkou po úzkej ceste, obratne manévrujú ostrými zákrutami a vyhýbajú výmoľom, v ktorých by sa v pohode stratilo aj menšie osobné auto. Pri ceste do kopca sa zas vlečú - aj 3-4 za sebou a nenútene diskutujú quebeckou francúzštinou cez vysielačky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Obrázok blogu
Obrázok blogu


Posledných 100 míľ ku kráteru nám trvalo takmer 3 hodiny. Do Motel de L'Energie, našej dočasnej terénnej základne sme dorazili neskoro večer. Sme už dosť vysoko na severe a tak sa stmieva neskôr a noc trvá len niekoľko hodín. Motel je v podstate len niekoľko obytných prívesov zoradených do véčka a bufet. A komáre.

Obrázok blogu


Všetci hovoria po francúzsky a predavačka v miestnom bufete, ktorý slúži najmä vodičom kamiónov idúcich do/z Labrador City, nevie pochopiť, že som vegetarián a že nejem mäso. Po niekoľkých minútach kŕčovitej diskusie sa dozviem, že hranolky nie sú vyprážané v bravčovej masti, čím sa kvalifikujú ako vegetariánske jedlo. Sú však obstarnuté, nechutné a jediné čo sa dá na nich jesť je kečup. Po večeri si ešte zapálim fajku a odháňajúc všadeprítomné komáre rozmýšľame čo bude zajtra.

Obrázok blogu



Pokračovanie nabudúce ...




Alexander Smirnov

Alexander Smirnov

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Geológ. Postdok. Vegetarián. Treehugger. Momentálne vo Washingtone, DC. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáVedaPočítače and InternetRecenzieHocičoKrátke Kraviny

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu